Zasa alpy? Nezatracujte ma, na výpravu do Mongolska sa zatiaľ necítim, ale aj to raz bude. Matúš vymenil motorku a tak si už dovoľuje prejsť aj po menších kamienkoch na novej KTM 990 Adv. 🙂 Predchádzajuce roky plánoval asfaltové cesty on, tentoraz hodil túto úlohu na mňa a ja som sa jej chopil svedomite – asi až príliš, kedže som naplánoval the best of the best čo sa časom ukázalo až trochu prehnané. Poďme však pekne poporiadku – cieľom tohtoročných álp bol adventure a offroad, jazdiť romantické passy, spať pod hviezdami a cítiť sa slobodný bez prehnanej komercie, no nebyť v „prdeli“ dakde na Ukrajine či Albánsku. V teréne začíname , tak si latku staviame realisticky.
Hektické obdobie pred dovolenkou je už asi každoročným štandardom a poučený minulými rokmi, očakavánie najhoršieho ovplyvnilo aj moje prípravy. Skoro polovicu bagáže tvorila životu dôležitá elektronika (notebook, nabíjačky, konektivita na net, baterky, vysielačky, kamera, foťák…), zvyšok jedlo a kempingová výbava, aby sme prežili aj keď nebude nablízku žiaden hotel a zopár kúskov ošatenia. Samozrejmosťou bolo aj náradie s vytlačenými „field guides“ ako opraviť prípadné problémy na mojom baworáku na cestách. Murphy však zaúradoval a čo sa moze pokaziť sa pokazí…
Mravce v žalúdku a príprava vrcholili, cestovnú horúčku som mal už pár týždnov pred výjazdom a 4.7. som mal večer všetko nahodené na motorke. Síce som pár dní pred odchodom ešte pobehoval po moto obchodoch v našom hlavnom meste ako aj po Viedni a zháňal nohavice, rukavice, helmu (ktorú som nakoniec nekúpil) a čo najuniverzálnejšie príslušenstvo na nabíjanie elektroniky. V sobotu ráno som vstal podľa plánu, dal vydatné slovenské raňajky a s podporou celej rodiny a psa vyrazil na cestu. Plnú nádrž poctivej 95tky s aditívom Ficovej spotrebnej dane som musel natankovať ešte u nás, aby som presne v dohodnutý čas bol na hraniciach kde som sa mal stretnuť s Matúšom. Prekvapil ma tým, že nebol sám, ale čakal s ním ešte ďaľší chalan. Ako som sa o pár minút dozvedel, ten šiel len na výlet do blízkych alp a tiež čakal na svojich kamošov.. trochu mi odľahlo, nakoľko moja turistická rukoveť by nestíhala jeho superšportovému tempu.
Kúpili sme dialničné známky na prvej pumpe v rakúsku a pokračovali ďalej. Pustil som prvého Matúša, keďže mám problém s dodržiavaním 40tky v dedine s prehľadnou cestou a on je tak poriadny a zodpovedný chalan. 🙂 Platiť pokutu hneď na úvod sa mi nechcelo. O chvíľu sme boli na diaľnici a prvá kríza prišla nečakane skoro. Zdalo sa mi, že mám zožmolené trenky, lebo ma po necelých 100km už bolel zadok, ale nebolo tomu tak. Čudné, pred dvoma týždňami sme spravili cca. 1000km po Slovensku a nič takéto som nepocítil. Tak nič, ignorácia negatívneho a ide sa ďalej. Prvá zastávka niekde medzi Viedňou a Linzom, Matúš musel tankovat a ja som si konečne vystrel nohy a trochu sa posilnil red bullom. Onedlho sme už boli pri Linzi a s pribúdajucimi kilometrami narastalo nadšenie a onedlho sme sa ocitli v Bergame odbáčajúc na vedľajšiu cestu do mestečka Selvino kde sme mali hotel. Serpentíny a veľké prevýšenie nás tak spravne Alpsky naladili. Boli sme zo Slovenska len cca. 12hodin, ale veľmi príjemne nás potešilo 6 sloveniek pracujúcich v hoteli Hotel del Corso. Kecali a papali sme s nimi dlho pri degustácii piva a takúto spoločnosť nám miestny len závideli. 😉 Unavení sme sa horkoťažko dostali do postelí po jedenástej.
Ranné lúčenie a fotenie s kočkami bolo asi jediným príjemným v tento ďeň. Cieľom dňa bol Passo Dordona (2061mnm), CroceDomini pass a Ampola pass (Tremalzo) až k Lago Di Garda starou vojenskou cestou. Odtiaľ potom do Bardonecchia v ktorej okolí bol ďaľši plán. Počasie nás však nepotešilo, pršalo už pri nakladaní vecí na motorky a aj nízka oblačnosž neveštila nič dobré. Vrcholky kopcov zahalené hmlou, dážď a z toho prameniaca zlá nálada – ísť v takomto počasí do off-roadu sa nám nepozdávalo – hlavne ja som bol dosť skeptický. Po krátkom hľadaní sme v stredisku Foppolo našli cestu, pre motorky zakázanú, ale bola nedeľa a na miestnej municipaly sa permit kúpiť nedal. Alibizmus 😉 Najprv sme vybehli po turistickom chodníku čo sme o chvíľu zhodnotili ako nereálne, otočili sa a miestny pastier nás znavigoval na správnu cestu. S miernymi obavami sme sa prehrýzli cez prvý ťažší terén v našich motorkárskych životoch, navyše s plne naloženými motorkami. Terén sa po chvíli zlepšil, ale výhľady nie. Pokračovali sme ďalej, trochu som sa vzdialil od Matúša, hodil tam dvojku a za zákrutou zistil, že idem príliš rýchlo a na veľkých mokrých kameňoch sa motorka stala neovládateľná, začala skákať a moje zazmätkovanie ma skoro stálo motorku. Skončil som na kraji cesty s odtrhnutou hmlovkou a motorkou zarytou v zemi a kameňoch ľavým valcom. Od šuchnutia do zrázu na pravej strane cesty ma držal aj ľavý kufor – odtiaľ by sme ju teda museli traktorom ťahať. Naštastie nádrž som neprerazil, ani nič iné nezlomil, mohol som teda „v kľude“ motorku pofotiť 😉 a počkať na parťáka, nakoľko s cca. 300 kilovou mašinou som nedokázal ani pohnúť. Dosť ma táto udalosť frustrovala, mokré šmykľavé kamene, cestné obutie a neskúsenosť – najhoršia kombinácia na ťažkej motorke. Pokračovali sme, v ďaľšej relatívne ľahkej zákrute padol Matúš, sice len „zo stojana“ , ale už som sa necítil ako najväčší babrák. Síce sa rozbiehať v tomto teréne nebolo bohviečo, snažili sme sa statočne. Pomoc pri dvíhaní bola však nutná. Koniec koncov, Passo Dordona sme zmákli za celkom slušného dažďa bez ujmy, čo nás teší. Cesta dole do Fusine bola už celkom pohodová a aj off-road pomerne nenáročný. cca. 20km úsek sme šli 2 a pol hodiny, takže sme boli riadne zničení. Pokračovať ďaľej smerom na Breno k ďaľšej trase sa nám zdalo nezmyselné nakoľko by sme šli práve do najväčšieho dažďa a tak sme sa už aj tak dosť mokrí nahodili na najbližšej pumpe do nepremokov a rozhodli sa isť diaľnicou do Bardonecchia. Cestou nás ešte pár krát pokropil dážď a neobišlo nás ani únavné zhadzovanie a nahadzovanie nepremokov. Aj to však patrí k motorkovaniu a tlačiť sa pod strechou benzínky s ďaľšími 20timi motorkármi má svoje čaro ;-).
So Slovenkami pred hotelom Foppolo 
Moj pad KTM down
Ubytovanie v Bardonecchia bolo v hoteli na konci mestečka v tichej časti (Hotel Europa). Dobre vybavený hotel a zrejme majiteľ perfektne spíkujúci, čo sa nám páčilo. Na to, že sme hľadali hotely z kategórie lacnejších bol super. Počasie nič moc, pršalo v noci a dokonca aj ráno počas raňajok. O pár minút je však všetko inak, mraky sú preč a my sa znovu tlačíme do kopcov. Col delle Finestre nám spestrilo stádo kráv, ktoré bača hnal na svojom Nissane a neskôr Matúšove nevybratie vracáku a napikovanie si to priamo do múru a jamy vedľa cesty.. našťastie nie dolu kopcom. 🙂 Ja som od prekvapenia, že čo to tam leží na zemi za oranžový bordel 😉 spadol tiež. Bez ujmy sme mašinky postavili a pokračovali na starú vojenskú pevnosť Fort Serre Marie. Výhľady do údolia a vojenské stavby na tejto ceste sa určite oplatia vidieť. Dali sme si obed a trochu pokecali s talianskym párom na štvorkolke a skryli sa pod strieškou pred dažďom. O chviľu však bolo zasa slnečno a pokračovali sme off-roadom s nadhernými výhľadmi ďalej na Colle dell Assietta. Ideálna cesta a nádherné počasie sem prilákali aj ďaľších motorkárov a s jedným z nich som mal skoro stret v jednej neprehľadnej zákrute – ešte štastie, že sme každý šiel v protismere :-). Col za colom pokračoval a kilometre ubiehali.. naše motorky už konečne začínali vyzerať ako motorky cestovateľov a my sme boli s každou zákrutou v teréne istejší. Včerajší zážitok na Passo Dordona bol zabudnutý a colle Bliegier, colle Bourget, colle Basset a col Lauson sme prešli bez najmenších zaváhaní. Na Monte Genevris (2536mnm) sme dali trochu pauzu, pofotili a pokračovali ďalej. Vždy nás zaráža koľko zrúcanych domov je v týchto výškach, nikdy sme však nezistili akú majú tieto zvyšky stavieb históriu. Strada dell‘ Assietta prechádza cez lyžiarske stredisko a na hornej lanovke sme sa nemohli neodfotiť, takže menšie pózovanie a schádzame do Sestriere. Odtiaľ cez Sauze DiCesana na Bousson cez Lago Nero a lyžiarske strediská s dosť náročným kamenistým off-roadom do strediska Claviere. Nádherné počasie a veľmi prijemné prostredie nás celou cestou sprevádzali. Výstup k jazeru bol v ihličnatom lese ako z rozprávky, po stranách meandre potoka, zelená tráva.. pravý alspký gýč.
Col della Finestre Strade del Assietta
Col De Sommeiller
Aby sme nezostali nič dlžní našej povesti „motorkujú do zblbnutia“ tak sme sa rozhodli „vybehnúť“ v ten deň ešte Col De Sommeiller, kde cesta ide bez pár metrov skoro do 3000mnm, samozrejme bez asfaltu. Sommeiller patrí k highlightom off-roadových álp, každoročne sa tu koná známy zraz Stella Alpina. Už tie prvé off-roadové vracáky boli dosť náročné, rozorvané, na jednom mieste mokré, blatisté a nekonečné. 🙂 Zasa bol jeden pád cestou hore, ale na to, že celý den sme jazdili bol toto celkom úspech. Pod posledným stúpaním cesta končila, zaviata snehom a posledné vracáky splývali so svahom. Škoda, šlapať tú ďiaľku sa nám nechcelo a aj borci na terénnych autách pred nami sa márne pokúšali preraziť stopu. Kecali sme, fotili, Matúš sa nevedel dočudovať, že chlapík z Luxemburgu tam bol s Porsche Cayenne na letných gumách. Oni sa otočili smerom dole k Refuggio Scarfiotti, my sme ešte zostali a každý sme si svoju motorku zapikoval/zaparkoval v snehu pekne v rýchlosti. (keď tak pozerám to video, tak to až taká rýchlosť nebola) Pofotili, schladili motory a zistili sme, že je problém vytiahnuť z toho snehu motorky. Ťažké, veľké, sneh sa pod nohami šmýka, riedky vzduch v 2840mnm 😉 neokysličuje, ale zvládli sme to a vracali sa nepríjemnou cestou dolu k chate kde sme chceli kempovať. Cestou ma trápila kontrola tlaku oleja, ktorej sa príliš prudký svah a náklony pri položeniach moto nepáčili. Navyše mi stale tiekla chladiaca kvapalina z motora ;-))) (sneh sa topil). Báli sme sa jedného blatistého úseku, ktorý bol v zákrute, no smerom z kopca sme to zvládli bez problémov. Dolu sa už rozťahovali Luxemburčania s autami a stanmi, ponúkli nás pivom aj keď sme im na oplátku my nič nedali. Seriózne varili špagety a rozkladali táborák, takže naše instantné cestoviny by asi dali psovi. 🙂 Začínala byť už celkom kosa, kedže slnko pomaly zapadalo a v údolí robilo chladný tieň. Stretli sme tu nemca z manželkou, ktorí jazdili off-road alpy (on BMW HP2 na cestných gumach, ona BMW Dakar) a dal nám celkom cenne informácie o ďaľších našich planovaných trasách a aj nás trochu vystrašil pred Ligúrskou starou vojenskou cestou, ktorá začína na Col De Tende a má cca. 90km. Vraj je tam náročný terén a sám tam raz padol keď pomáhal manželke prejsť náročné úseky a to neboli ani z polovice tak naložení ako my. No uvidíme, povedali sme si. Práve tu v chlade som zistil, že baterky v kamere dlho nevydržia a tých 20 tužkových bateriek čo som zobral sú mi k ničomu, lebo do kamery nepasujú. Hold smola, budem muset kupovať…
Cestou na Sommelier Zasnezene vracaky VIP Parking 🙂 Slnko pomaly zapada
Vybrali sme miesto na stan a dožičili si „kvalitných“ uhlohydrátov zo slovenských instantných cestovín. 😉 Svište pískali, oheň v diaľke horel, horský potok a vodopády po skalach okolo udolia tomuto chladnému a vysokopoloženemu (2100mnm) dávali atmosféru pre ktorú sa stanuje. Pred spaním sme mali ešte obavy zo svištov, aby nám neprišli v noci obhrýzať batožinu ako aj zo zimy v noci. Zima nebola, akurát miesto sme trochu rovnejšie mohli nájsť, Matúš sa na mňa stále tlačil ;-). Nadránom som začul nejaké čudné zvuky a už som sa chystal ísť svište odplašiť keď som zistil, že to vydáva môj sladkospiaci kolega. 😉 Zasa som sa naložil do spacáku a čakal na ranné slnko, ktoré keď prišlo prehrialo celý stan a bola radosť byť na tomto mieste. Moje večerné odhodlanie ísť sa do potoka okúpať ma opustilo a v tej studenej vode som si akurát tak spravil základnú hygienu. Naraňajkovali sme sa, prebrali dnešnú trasu a kedže sme mali Sommeiller v pláne až dnes, tak sa nám uvolnil trochu časový harmonogram. Ukázalo sa, ze ísť Sommeiller podvečer bol veľmi dobrý napad – nielen kvôli dobrému počasiu, ale aj kvôli premávke – hneď z rána sa tam hrnul zástup terénnych aut a skupiny motorkárov. Aj náš známy germán zložil bagáž a naľahko bez zahriatia motora si to peckoval do vracákov. Frajer, čo už. 🙂
Jafferau
Cieľom dňa bolo spraviť Jafferau, vraj zatvorená a políciou blokovaná cesta. Polícia tam nebola, iba oznamy o nepriechodnosti a zákaze vjazdu. Šli sme pokiaľ prejdeme, cestou sme stretli siestujúcich cestárov takže sme tušili, že pred nami asi bude prírodou zdevastovaná cesta. Najprv bol však celkom neprijemný off-road, kamene, sypké náplavy po dažďoch, vymletá cesta… prešli sme cez krátke tunely a ocitli sa pri mieste, ktoré bolo odfotené dolu pri zákazovej značke – zosypané kamene na ceste. Prvá cesta z ktorej sme sa museli vrátiť (aj keď z objektívnej príčiny) v nás zanechala trochu neistotu. Odtiaľto sme zavolali do Lanslevillardu do hotela, ktorý sme poznali, rezervovali izbu a cez krásnu scenériu okolo jazera cenis pod Mont cenis sme prešli do Francúzka. V hoteli nikto nebol, tak sme si nemohli zložiť veci, išli sme si teda zajazdiť na Col d’Iseran a prešli až dolu do Val d‘ Isere. Matúš mal bádateľskú náladu a tak skúšal nájsť nejaké cestičky vhodné na túlanie sa. Mne sa veľmi nechcelo, ale tak nebudem trhať partu 😉 Už to vyzeralo celkom nádejne keď sme prišli k rampe a teda do Val d’Isere sme sa vrátili tak ako sme z neho vyšli. Tesne pod Col d‘ Iseran sme sa pustili dolu jednou časťou zjazdovky a očakávali sme premočený terén no príjemne sme boli prekvapení keď sme si na nej veľmi dobre zajazdili. Tu by mali na nás asi policajti zárobok :-).
Plno zakazov a tabul nas neodradilo na col d’Iseran Na zjazdovke
Po opätovnom príjazde do hotela sme sa už ubytovali. To je občas problém týchto menších rodinných hotelov, že jednoducho zavrú a niekam zmiznú a ak tam nieste ubytovaní a nemáte kód na dvere, tak si nepomôžete. Bol už večer a rozhodli sme sa ísť do mesta pozreť ako to tu žije – nežilo, prechádzali sme ľudoprázdnou hlavnou ulicou, bol otvorený jeden bar kde sedela akurát obsluha a pár hotelíkov. Našli sme však malú pizzerku ktorá robila len roznášku, ale majiteľ nám bol ochotný urobiť dve záverečné pizze a poradil, že ich možme v tom otvorenom bare zjesť. Trochu sme s ním pokecali, tiež motorkár, chodí sa vyblázniť do Rumunska na ľahšom stroji ako máme my. Suverénne zareagoval na otázku či sa tu nebojí policajtov a zákazov jazdiť po kopcoch, my neznalí terénu si také fuck-off gesto nedovolíme.
Pizza chutila výborne a k nej aj pivo. Obsluha sa aj postarala o krabice a spokojní sme šli spať…
Lac Du Mt. cenis je super miesto, najmä sa mi páčia serpentíny od Lanslebourghu k jazeru, dobrý asfalt, prehľadné tiahle zákruty – tam sa da naozaj vyblázniť ak človek po tom túži. Po pomalých cestičkách a off-roadoch to bola veľmi dobrá ranná rozcvička. Na prvej odbočke podľa mapy bol však zákaz, tak sme sa vrátili nižšie a vydali sa skúmať lesné cesty, aby sme obišli kopec a dostali sa na taliansku stranu. To sa nám dva krát nepodarilo, raz kvôli závore na ceste a druhý raz kvôli vodou strhnutej ceste. Aj horský cyklisti sa tam museli otočiť. Chvíľu sme ešte hľadali možnosť ako sa dostať cez ten zosunutý úsek, ale márne, pojazdili sme si však trochu po zjazdovke a rozhodli sme sa, že pôjdeme do toho vyššie spomínaného zákazu, ktorý je už skoro pri jazere. Slušne sme sa chceli v dome za zákazom spýtať na cestu, ale štekali na nás len pastierske psi a majitela nikde, takže sme pokračovali ďaľej. Cesta nás nakoniec zaviedla až na hornú stanicu sedačkovej lanovky kde sme už stretali veľa turistov a chlapík obsluhujúci lanovku keď nás zbadal chytil do ruky telefón. To nás vystrašilo, ale šli sme na to psychologicky a spýtali sme sa ho na cestu ďalej – ďalej to bolo schodné len pre turistov a vedie to na vrchol kopca nad nami. Tak sme sa vrátili, dosť prudkými klesaniami a kochali sa krásnym výhľadom na Lanslebourgh. Späť na asfalte, ale nie na dlho. Mapa ukazovala cestu po druhej strane jazera a tak sme to šli pozreť – samozrejme tam bola zábrana, ale taká, že ju nikto nemohol brať vážne, čiže krásnou poľňačkou sme šli popri jazere v nádhernej scenérii tyrkisovej vody a modrej oblohy. Prichádzali síce oblaky od talianska, ale nevyzerali nebezpečne. Po obídení jazera sme zabočili do prava viac do kopcov kde však boli zákazy a cesty len pre peších turistov. Na jednej cestičke sme videli schádzať motorkárov, tak sme sa rozhodli na nich počkať a popýtať na cestu. Mali ľahké motorky a zišli ku nám bez motorov, ako sme sa neskôr dozvedeli báli sa, že sme policajti. Dvaja milí starší páni taktiež z Luxemburska boli ukecaní a pokecali sme o ďaľších trasách a okolí. Ligúrsku cestu povedal, že prejdeme aj s ťažkými strojmi, čo nás utvrdilo v tom, že čo jazdec to názor. Takisto nám dali tip na „littly bit bumpy“ cestu, ktorá viedla z miesta kde sme práve boli cez hory do Talianska. Skúsili sme tade ísť, ale to bol kostitras na ktorý tak skoro nezabudnem. Našťastie 🙂 nás zastavil pre nás neprejazdný kus cesty kde si zasa voda zmýlila tok a spolu s veľkými kameňmi nám zabránila ísť ďalej. Oni prešli, pomohli nám sa otočiť a šli sme späť. Znavigovaní sme sa rozhodli ísť tú cestu z druhej strany, čo zo začiatku bola celkom pohodička, ale pri prekrásnej jazernej scenérii sa cesta zasa zmenila na kamenistú cestu, ktorá kedysi spájala tunajšie dediny. Krajnice z plochých kameňov, obrastené trávou a naokolo všade skaly, čiže tade sa ísť často nedalo – a stred cesty priečne uložené kamene, ostrými hranami proti smeru jazdy, netuším kto po takej ceste mohol v minulosti chodiť, lebo kone asi ťažko. Otočili sme sa aj tu, cesta bola viac ako little bit bumpy a obaja sme sa potom čudovali čo by podľa neho bola hrboľatá cesta. Nuž ďaľšia neuspešná trasa za nami, ale deň nekončil a pomaly sme sa asfaltkami presunuli do Saint Jean De Maurienne kde sme po obídení dvoch hotelov našli ubytko v Dorhotel-i. Celkom lacný a úrovňou prijemný, zložili sme veci a šli na Col de Madeilane off-roadovou cestou miestnych pastierov. Úzke serpentíny pri Montvernieri nás zasa očarili a rýchlo sme sa posúvali proti zapadajúcemu slnku hore k off-roadu. Ten bol ľahký tak sme si ho priamo v sedle spestrili dosť krutým terénom smerom k – hádaj čomu – no predsa hornej stanici lanovky :-). Tentoraz cez sypký kameň v prudkých stúpaniach a dalo nám to zabrať, pofotili sme a ponatáčali zjazdové videá a vrátili sa na parkovisko. Už bolo pomerne šero, len ďaleké kopce boli ešte osvetlené zapadajúcim slnkom, vtáky štebotali a bol tam neskutočný kľud.
Nad Lanslebourgom Lac Du Mont cenis Tuto cestu myslim este Rimania pouzivali nad Montvernierom na col de madailene
Nočný presun do hotela ukázal, že mám zle nastavené svetlo a keď som pod Sommeillerom vymieňal žiarovku zrejme som parabolu vytrhol z vodiacich dierok a svietim do neba. Pokus o opravu bol neuspešný, takže to tak zostane aj po ďaľšie dni kedže cez deň to nevadí a v noci nejazdíme.
Ranná rutina v balení sa deň za dňom zrýchlovala, vychutnáli sme si opäť sladké raňajky (croissant/bageta, maslo, džem) a cez Col du Galibier sa pobrali k ďaľšiemu cieľu – tunelu Parpaillon. Galibier však kvôli blížiacej sa Tour de France opravovali, takže sme vrchol museli dosiahnuť prejazdom cez tunel a výjazdom z druhej strany. Jazda za Galibierom do mestečka Embrun bola svižná a v očakávaní najhoršieho na Parpaillone som si ju náležite vychutnával. V Embrune Matúš dotankoval, ja som si kúpil chlieb so zapečenými orechami a baterky, a šli sme hore k Crevoux a La Chalp. Rozhodli sme sa ísť cez Crevoux, tam po menšom túlaní sme našli cestičku, ktorá sa napájala na tú z La Chalp – aspoň sme si predĺžili off-road časť. Odtiaľto už to bolo prijemné a rýchle stúpanie až k tunelu, ktorý je udržiavaný akurát tak, že ho na zimu zavrú a na jar otvoria, aby sa v ňom roztopil sneh a ľad, čo sa aj tak často nepodarí a je tam celoročne. Tunel je vo výške 2643mnm a postavili ho ako inak vojenskí inžinieri v roku 1901. V tuneli je úplna tma a z oblukovitým prevýšením, čiže nevidno koniec keď ste pri vchode. Vnútri sú zradné jamy plné vody a blata. Keď sme tade šli nebolo to až také zlé a za chvíľku sme už sedeli vytešení na druhej strane pri zrúcanine domu a dávali si obed. Ešte musím poznamenať, že pred vchodom do tunelu z našej strany stál jeden vysmiaty cyklista, ktorý bol tak komunikatívny, že mu až rozumieť nebolo. 🙂 Bol Holanďan a asi od štartu z Holandska s nikým iným neprehovoril – stihol nám porozprávat aj o motorkárovi z Dánska so sajdkou, ktorý už tunel prešiel pred nami a aj si nás pofotil. Tu už sme boli riadne špinaví a vyzerali ako machri čo prešli minimálne polku sveta 😉 tak to vidím aspoň na titulku holandského National Geographic. 🙂
Col Du Galibier Pred tunelom tunel Parpaillon k pevnosti nad Meyrones 
na lúke kde sme sa museli otočiť, motorky oddychujú 😉
Na druhej strane sme sa teda najedli a opaľovali keď prišiel starší nemec s 4×4 pickupom plne vybaveným na bývanie. Mal veľa máp, tak sme zasa pokecali o jeho a našich plánoch a dal nám tip na zaujimavý Col de Turini, ktorý je smerom na juh – vraj je tam aj off-road časť a je to jeden z najvyšších passov v Alpách. Poznačili sme si do už aj tak nabitých plánov a obdivovali jeho vybavenosť a odvahu, že cestuje sám. Pôsobil dosť vzdelane a bol ústretový aj k ďaľšiemu cyklistovi, ktorý práve prišiel dlhým stúpaním – ochotne podaroval vodu a družne kecal. Rozlúčili sme sa a zišli do údolia kde sme pokračovali k pevnostiami pri Meyronnes. Navštívili sme len jednu, ale o to náročnejšiu – Fort Superieur. Pohodový off-road sa zmenil na strmý svah, prudké vracáky a sypký terén čo dosť sťažovalo výjazd. Aj som v jednom z nich trochu zabalancoval čo si všimol miestny, ktorý to práve schádzal autom aj s rodinou a hneď ma šiel upozorňovať, že to asi nebude pre mňa tá pravá cesta. V duchu našich off-road bádaní „pôjdeme pokiaľ zvládneme“ sme šli ďalej a o chvíľu sme po krásnych výhľadoch a ceste traverzujúcej skalnú stenu boli na pevnosti. Tá síce vyzerala celkom vznešene, ale jej vnútro nasvedčovalo tomu, že tam väčšinou prespávajú kravy či iný dobytok a tak to aj vyzeralo a voňalo. Trochu sme polozili po pevnosti, šli do pivnice dlhým tmavým schodiskom kde sme nič pekné nenašli a pokračovali sme ďalej do Larche kde sme sa ubytovali v jedinom hoteli. Majiteľ je motorkár takže bol veľmi milý a aj interiér hotelíka bol veľmi prijemný v štýle starých francúzkych domov.
Večer sme sa ešte vydali na Col De Malemont, samozrejme po turistickej značke a samozrejme s nasadením profíkov, takže sme po jednom dosť strmom výjazde zastavili na taktiež strmej lúke a mali čo robiť, aby sme otočili motorky a vrátili sa späť na cestu. Útok na Col de Malemont sme skúsili ešte z druhej strany podľa máp z gps, ale tie boli nezjazdné a už vlastne aj neexistujúce. Vrátili sme sa do hotela a majiteľ nám okopíroval kúsok jeho turistickej mapy kde nám vyznačil cestu ktorou sa dá dostať hore na Col a ráno sme tam chceli ísť.
Pri raňajkách nás obsluhovala sympatická dievčina z poľska, takže konečne sme si objednali jedlo „po našom“ a prehodili pár slov. Veci sme si dali do garáže a naľahko sme vyrazili na Col De Malemont – časť cesty bola rovnaká ako včera, no potom sme odbočili a cez brod prišli na cestu plnú sypkých kameňov, strmého svahu a vracákov, ktoré sa často nedali na jedno vytočenie výjsť, museli sme cúvať, aby sme prešli. Terén bol zlý a deň začal ako deň „blbec“ plný neistoty v nohách a stupačkách, preto nasledovalo zopár pádov. Pri dvíhaní sme si museli pomáhať, lebo v svahu dvihnúť motorku bol dosť problém. Dlho sme sa takto trápili a vyšli sme pomerne vysoko no Matúšov pád kde zlomil spätné zrkadlo, utrhol kufor a aj mu trocha benzinu vytieklo, nás zastavili. Ja som nemal chuť ďalej sa trápiť, o tom si cestovanie s mojou motorkou nepredstavujem a Matúš mal obavy, aby ho zasa nejaký pad nevyradil ako pred časom na Slovensku keď mu padák precvikol neštastne priviazaný káblik. Cesta dolu teda bola vykúpením a návrat na asfalt bol zbožným prianím, Matúš chcel dokonca predať KTM čo už teda bola kríza ako vyšitá, ja som terén nechcel vidieť do konca dovolenky. 😉 Ešte sme cestou dolu popadali a ostré a úzke vracáky prešli s najvyššou opatrnosťou, lebo zbierať motorky po tom čo by vybehli z cesty dolu kopcom by asi nebolo prijemné.
Neprijemne prudke vracaky Zasa ma Matus musel dvihat Davame sa doporiadku
U majiteľa hotela v garáži sme „lízali rany“, Matúš sa pokúšal zlepiť späťák talianskym sekuňďákom, ktorý som kúpil v Oulx na opravu mojej kamery a čistil kufor od energetického nápoja 🙂 O chvíľu pridal aj modrú lepiacu pásku na späťák, ciže vyzeral ako priekopník v módnych trendoch KTM. 😉 Chlapík sa na nás asi dobre zabával, neskôr sme zistili, že on tú trasu, ktorú nám poradil šiel na malom terénnom aute čiže problém nemal, kdežto motorky aké máme my sú tam dosť nemotorné. Nevadí, zasa o skúsenosť viac a plánovaný rýchly začiatok dňa sa zmenil na obedný take-off smerom do Talianska cez Col De Larche (Col De Maddalena). V Demonte sme natankovali na automatickej pumpe a odbočili opäť do hôr na Colle Valcavera po úzkej asfaltovej cestičke. Namierené sme mali cez off-road do Marmora. Pri odbáčaní do terénnej časti sme sa dvoch nemeckých cyklistov pýtali na zjazdnosť cesty a tí si nás premerali pohľadmi a „yeah, motocycle is ok, no problem“ aj keď nás upozornili asi na 20 metrový úsek cesty pod snehom. Na tento sneh nás upozorňoval aj nemec pod Sommeillerom a radil nám ísť opačným smerom teda dolu kopcom. Dúfali sme, že o tých pár dní čo sem prídeme bude sneh roztopený :-)… ale nebol. Ja trochu s problémami kvôli nevhodným gumám som to po mokrej a strmej tráve prešiel s vydatnou Matúšovou pomocou. On v podstate bez problémov vyšiel skoro až hore kde nasledovalo menšie zavahanie – vraj sa nechcel zamočiť :-). Nádhernými výhľadmi a ľahkým terénom sme sa kochali ďaľšie kilometre až kým sme nezostúpili do údolia, z ktorého sme po zdĺhavých kilometroch na úzkej a neprehľadnej ceste vyšli z dedinky Stroppo na Col d‘ Sampeyre (2284mnm). Tam začínala zosadať inverzia, tak sme boli v oblakoch s nízkou viditeľnosťou. Na tomto mieste sme mali v pláne dva off-roadové tracky, prvý sme prešli bez problémov a druhý, ktorý mal končiť až v dedine Venasca bol dlhý a náročný. Hmla a zráz na pravej strane cesty boli sklučujúce, pridal sa k nim aj kamenistý terén, ktorý s nami nepríjemne triasol. Tieto dni už sme pociťovali únavu v zápästiach a prstoch a jazdenie v takomto teréne nebolo nič príjemné. Neskôr cestu pretínali početné kamenné zosuvy s hlbokým kamením, kde si motorky robili čo chcú, nasledovalo rozhodnutie o vrátení sa späť. Bolo už skoro osem hodin, výbavu na spanie vonku sme síce mali, ale dnešny deň bol psychicky celkom náročný a tak sme rozhodli, že nebude múdre pokračovať ďalej. Navyše sa hmla začínala rozplývať a videli sme prostredie v ktorom jazdíme. Krásne, ale nebezpečné. Pri otáčaní na úzkej ceste som samozrejme padol a parťák mi musel prísť napomoc. Ešteže sme mali tie vysielačky :-). Mal som veľkú nechuť ísť ten zlý terén ešte raz, ale nakoniec to nebolo až tak hrozné. Matúš bol na tom trochu horšie lebo v jednom úseku nepríjemne spadol a udrel sa o kamene. Chrániče však zafungovali a jediné čo dostalo náraz a vykĺbenie bol prostredník na jeho ruke. Hneď opuchol a chytil farbu – s takým niečim sa dosť zle jazdí na motorke.
Cez sneh neprejdeme Hladanie obchadzky tadeto to nepojde Ani tadialto hmla pri col de sampayre Opat ma Matus dvihal KTM down again 🙂 Krasny vyhlad na zaver
Po návrate na Col D‘ Sampeyre sme rozhodli o čo najrýchlejšom presune k zajtrajšiemu cieľu – Col De Tende, čiže sme vyrazili naprieč talianskym vidiekom a nočnými cestičkami navigovaný GPSkom sme okolo pol jedenástej dorazili zmorení tesne pred Col De Tende a ubytovali sa v hoteli Edelweiss. Staršia pani nás ochotne ubytovala, cena bola podľa nášho štandardu a úroveň hotela výborná. Motorky sme zagarážovali, dali pivko, pokecali o počasí (ono to nieje až taká nudná téma, keď od neho závisí program ďaľšieho dňa) a šli spať s miernou neistotou. Počasie sa kazilo…
Raňajky v tradične vegetariánskom štýle boli chutné a vydatné. Kým som čakal na Matúša, aby sa pobalil šiel som zaplatiť hotel a trochu som sa zaujímal o interiér hotela, lebo všade bolo veľa víťažných pohárov a to aj dosť starých. Staršia pani na mňa vyšla celkom slušnou angličtinou aj keď večer chcela len po taliansky a francúzky rozprávať, takže som sa dozvedel, že sú lyžiarska rodina a hotel je ich rodinný podnik. Dcéra, ktorá tam pobehovala robí na neďaľekých zjazdovkách inštruktorkou a všetci v rodine sa venovali lyžovaniu. Zalomila rukami keď som jej povedal odkiaľ sme, vraj ďaleko od domova, ale tak to už pri cestovaní býva. Rozlúčili sme sa a off-roadový Col De Tende si vychutnali hneď ráno. Najprv s menším zaváhaním keď ma ešte na úvodnom asfalte vynieslo do jarku vedľa cesty, odtiaľ som sa však dostal našťastie svojpomocne a výjazd hore bol opatrný, ale pohodový. Íst teraz Ligúrsku vojenskú cestu by nebol dobrý nápad, aj keď asi v polke sa dá zísť dolu do La Brigue. Rozhodli sme sa ísť k moru, dať oddych a druhý deň rozhodnúť čo ďalej. Aj sa tak stalo, po krátkom hľadaní sme sa ocitli v kempe Helios v talianskom meste Ventimiglia kúsok od Francúzskych hraníc. Mestská pláž dvom chlapom celkom vyhovovala, poloprázdna, dobrá voda, sprchy zadara, motorky bezpečne umiestnené v kempe asi 100m od mora. Stačilo nám to, oprali a vyvešali sme veci a šli sa kúaťt. Skoro na pravé poludnie, voda bola dobrá (vlastne Matúšovi nie) a po chvíli relaxu a opaľovania sme sa šli najesť. Samozrejme všade siesta a varili až večer, takže sme len pri pivku ako správni slováci posedávali a vychutnávali si krásy talianskeho pobrežia. Skoro všetky mali pri uterákoch prilby, takže v podstate kolegyne motorkárky. 😉 12tka faktor účinkoval, takisto aj 50tka Garnier, lebo Matúšove natreté ramená zostali biele a zvyšok rúk a brucha celkom komicky spálený. Ja som tiež bol jednostranne opálený čo sme neskôr zistili, že bolo dosť neprijemné pod moto oblečením. Večer sme ešte vybehli na promenádu na skvelú pizzu a doplnenie tekutín. V stane sa spalo výborne, podklad bol rovný, nočne zvuky boli podobné ako pod Sommeillerom, ale ráno sme aspoň nemuseli čakať na slnko, aby sme sa rozmrazili. 🙂
V noci trochu spŕchlo a tak sme sa vybrali na recepciu checknúť počasie – hory nič moc, sever talianska búrky, pri mori celkom ok. No čakat pri mori 1-2 dni na zlepšenie počasia sa nám nechcelo. Zomreli by sme asi od nudy, takže rozhodnutie bolo jasné – nad Bresciou spraviť Passo CroceDomini a off-road vojenskú cestu Tremalzo a dostať sa cez Brenner pass do Rakúska a tam prespať. Diaľnica popri mori až k Janovu má veľa tunelov a zákrut, veľa obmedzení rýchlosti a navyše nie slabá premávka spolu so silným vetrom nás držali v napätí. Neskôr sa to zlepšilo a 99% cesty do Brescie sme šli v ľavom pruhu asi 140-150km/h tempom. Mne žralo trochu oleja, Matúšovi zasa benzín viac ako je zvykom. 🙂 Pri Brescii začalo popŕchať a aj celá cesta popri Lago D’Iseo bola upršaná a veľmi pomalá. Navyše sa začínalo stmievať čo sa nám nepáčilo. Po odbočení v Brenno na Passo CroceDomini sme museli asi 20 minút stáť nakoľko akurát dnes tu boli závody motokár, policajt nás však pustil a mohli sme pokračovať. Mokrá a neznáma cesta nám trvala dlhšie ako sme si priali, no výhľady a prostredie boli krásne. V dedinke Bagolino sme sa rozhodli, že Tremalzo už neurobíme, pôjdeme na Trento a šup do Rakúska. Obaja sme sa už videli na druhý deň doma a tak sa aj stalo. Prišli sme do Matrei am Brenner asi o pol desiatej večer, uzimení a zmoknutí – posledných 40km na diaľnici bolo 9 stupňov a pršalo. Prvý hotel bol trochu drahý, ale aspoň sa bolo kam vrátiť ak nenajdeme nič lepšie. Našli sme však Gasthaus Lamm, ktorý bol skvelý s domácou atmosférou a parádnou izbou za cenu v našom štandarde nás potešila. Šli sme do baru, čašníka Matúš vyspovedal ohľadom dopravy zajtra ráno v okolí Innsbrucku a boli sme spokojní.
Col de Tende – sotolinova cast Kemp CrocceDomini
Ráno sme sa tešili na poriadne raňajky, ale sklamali nás – jedna paštéta a jeden syrček v kelímku, tak sme sa zasa presladili džemom a vyrazili. Upršané počasie a viaceré diaľničné obmedzenia rýchlosti nás viedli domov pomalšie ako sme plánovali. Neskôr sa to zlepšilo a po XXL schnitzli a zopár tankovaniach keď sme zasa udržiavali vysokú cestovnú rýchlosť nás okolo 16:00 vítala Bratislava. Ja som natankoval až na prvej našej pumpe a zrejme už som šiel len na výpary, lebo do nádrže vliezlo 33,5l. Rozlúčili sme sa a šli každý vlastnou cestou. Trochu nás štvalo, že 8 dní zbieraný prach a blato, ktoré dodávali motorkám ten správny vzhľad boli cestou domov umyté. 🙂 Vyzerá to tak, že čoskoro sa na ďaľšie dobrodružné jazdenie budeme museť vydať zasa.
Minulý rok som citoval Da Vinciho a tento rok som sa do toho regiónu zasa vrátil. Aj keď s inými plánmi, aj tak sme sa pri presunoch museli hýbať po asfalte, ktorý sme už poznali. Nádherné miesta boli tento raz okorenené väčším kontaktom s inými cestovateľmi a bližším naviazaním na tamojšiu prírodu. Dala nám pocítiť svoju prívetivosť aj nehostinnosť a aj keď to nebola oddychová dovolenka pre telo, duša je zregenerovaná dokonale. Až po príchode domov sa nám rozležali v hlavách spomienky a denná rutina a neistota (neisté miesto spánku, denné balenie a vybaľovanie sa, denné kontroly počasia a hľadanie alternatívnych trás…) nám po príchode do pracovnej reality pripadali maximálne oddychové a bezstarostné. Prejdených 4000km opäť splnilo svoj účel a aj akceptovateľné finančné náklady radia túto dovolenku opäť k skvelým a obohacujúcim zážitkom.
Tento rok ešte plánujeme nejaké výjazdy a podobné trasy, takže dovtedy sa lúčim a ďakujem za pozornosť. 🙂
Najnovšie komentáre