Zosuladit sa v case leta je niekedy tazke, dokazom toho bolo nase dohovaranie sa na moto vylet do Slovinska+Dolomity. Nakoniec sme sa dohodli len traja na zaciatok augusta, ale cestovna horucka gradovala a neodolali sme pokuseniu, tak sme koncom jula narychlo zorganizovali sotolinove Rumunsko v zlozeni Matus, Riso a ja. Regiony odpozerane od inych cestovatelov, konkretne trasy stylom „skusime a uvidime“.
Asi dva tyzdne po dohode sme sa stretli na pumpe smer Madarsko odhodlani spoznat krajinu kde ani jeden z nas takto este nebol. Najvacsou vyzvou bolo mnozstvo off-roadovych ciest, tolko ospevovanych.
Prvy den mal vsak okrem zhruba 630km cesty do Baia Mare inu nepredvidatelnu vyzvu – tou bola dopravna zapcha v Budapesti. Prestrikovali sme sa nou upoteni po niekolko kilometrovej makacke a na prvej pumpe za zapchou spravili potrebnu prestavku. Obcas to bolo dost tesne medzi pravy pruh plny kamionov a ine auta, kedze tam nebola krajnica. Aj sa mi podarilo jednemu auto prevratit spatak co vsak majitel zobral s pochopenim 🙂
Neskory obed v madarskej dedine pred Rumunskom a podvecerne ubytovanie sa v penzione pred Baia Mare su uz len prijemnou spomienkou na tento den, neskor aj vecerna siesta na dvore penzionu a kecanie o vsetkom moznom… Restika bola otvorena len do 24h, ale teta nas vyhanala uz okolo 23:30 – ani sme sa nesnazili protestovat a pobrali sa spat.
Ranajky sme dohodli na deviatu a boli sme presni. Teta na nas netrpezlivo cakala a pripravila vydatne a chutne ranajky, konecne ine ako tie sladke croissantove v Taliansko/franc.alpach. Ranna analyza prostredia (kde je pumpa, aka je obsluha ;-), kupa mapy…) a nasledne vybratie tras prebehli rychlo. Presun cez mesto bol v pohode, GPS viedlo stabilne a onedlho sme uz boli na vytuzenej sotoline. Chalani sa vyzivali, ja som sa zoznamoval s novymi gumami. Cely den som sa nestacil divit stabilite aku drapaky (TKC80) poskytuju v terene, ale aj na ceste. Zacalo mrholit a aj prsat, jazdili sme nad Baia Mare horske cesty, luky, kameniste cesty a aj zopar vacsich mlak. Moje prvotne obavy (po minulom roku v alpach) sa zacali rozplyvat a uzival som si tie lahke tereny ako moji spolucestovatelia.
Vecerna siesta v hoteli po celodennej fyzickej namahe padla vhod a cistili sme hlavy diskusiou o skvele stravenom dni. V bedekeri sme sa docitali o napoji „tuica“ co by mala byt slivka a prave najlepsia v regione v ktorom sme boli, tak sme odhadli vyslovnost a utekali hned za pani barmankou/kucharkou/chyznou/recepcnou v jednej osobe a pytali si [tujcu], [tujku], [tujču] a ona nechapala co chceme.. pomohla az gestikulacia prevracaneho poldecaku… vytiahla pol litrovu flasu mineralky a dala Matusovi ovonat – hned bolo z jeho reakcie jasne, ze je to presne to co sme pozadovali – a v prvotriednej domacej kvalite. 🙂 Usmiaty sme jej povedali, ze 3x. Dala nam na vyber ci maly, alebo velky pohar a nami vybrany maly bol nieco cez deci. Nastastie vo flasi uz nebolo dost a tak sme to porozlievali rovnomerne pomedzi nas troch a degustovali – chutila dobre k veceri 🙂 a keby sme objednali velke pohare, tak neviem neviem ako skoncime.
Hail to beemer 🙂 
Tu cesta koncila sutokom viacerych dazdovych potockov. Takze nasledovala otocka. Pekne luky
Druhy den
zacal skumanim cesty druhej triedy a neskor lesnej cesty smerom k jazeru nad Baia Mare. Siel som prvy a na sikmom a mazlavom povrchu som motorku prvy raz polozil. Teda skor oprel o cestu, lebo bola zasadena hlbsie v terene. Chalani mi museli pomoct, aby som za odtial vobec dostal.
Pred cestou nas slovami „Drum traktor“ varoval stary pan ktoreho sme stretli v lese, ale my sme to chceli skusit na vlastnej kozi. Nepodarilo sa, potom sme sa vybrali druhou cestou kde sme toho isteho dedka stretli zasa a opat sme sa museli otocit. Chvilu sme s nim kecali a kedze nikto z nas nevedel madarsky ani rumunsky tak sme len tak tapali.
Presli sme teda opat cez Baia Mare po asfalte a jazdili trasy ktore sme nestihli vcera. Bolo tam vela novych ciest na jazdenie, takze sme si to uzili a po obede a neuspesnom pokuse rozlozit ohen 🙂 sme sli brodit jednu mlaku a potok. Prijemne prostredie a idealne pocasie nam hrali do karat a uzivali sme si to ako sa dalo.
Dalej sme pokracovali na hranici lesa a luk, cesta uzasna, sceneria krasna a po vcerajsom dazdi aj vela mlak a blata na co som doplatil a po nevydarenom najazde do blata a krcovitymi rajdami som polozil motorku.
tu sme skoncili Domaci navigator – „drum traktor“ pre nas znamenalo otocku 
brodik pri ktorom sme obedovali a santili s foto/video technikou 
Dik Riso za super fotku 🙂 vyzera to nevinne, smykalo to a predne koleso stratilo grip a uz som lezal Vrcholovka na Ignise kone sa pasli nadivoko aj na dalsich lukach, pre nas to bola nepoznana nadhera Prasatko na zemi Melon musel byt, 7kg za 8 SKK
Neskor sme len tak na blint sli jednou cestou ktora nas vyviedla na horu Ignis. Na hrebeni pred nou stalo stanove mestecko miestnych ciganov, ktori tam cesali cucoriedky. Samozrejme ako v celom rumunsku aj tu sme posobili ako atrakcia pre ludi. 🙂
Vyjazd bol pomerne narocny, ale zvladli sme to v pohode a hore sme si uzivali fajn vyhlad a kratku debatu s polskymi stvorkolkarmi. Cestou dolu sme si museli davat pozor na nebezpecny zjazd, ale podarilo sa a este sme si uzili asi 11km asfaltovych vracakov pred Baia Mare.
Nemali sme chut na pozuvane hranolky, ktore sme mali na veceru v penzione den predtym, takze sme sa stavili v dobre vyzerajucej (na rumunske pomery) restauracii kde obsluhujuci casnik vedel po anglicky. Neviem presne co uz mali chalani, ale ja som si vybral bravcove maso s klobasou a k tomu mamaliga, co je typicka rumunska kukuricova kasa. Chutila nevyrazne, no s masom to bolo celkom fajn. Nabuduce vsak radsej tie pozuvane hranolky…
Pri ceste sme kupili melon a vecer ho kombinovali s chmelovym napojom. Rano nas Riso opustal, tak sme hodnotili uplynule dva dni.
Rano sme boli bez nasledkov z vecernej kombinacie a rozlucili sme sa s Risom a vydali sme sa skumat dalsie cesty. Presli sme dva pekne horske prechody a skoncili ako inak na lesnych cestach.
bacha na medvede Opustena banska technika rozryte blato od mojho valca radsej sme sa otocilo Krasne udolie kde sme obedovali a ani sa nam nechcelo dalej
Cestu do Sugau sme presli nadhernou sceneriou s poliami a nakopenym senom, ziadne kravy ani kone nam cestu nezneprijemnovali. Akurat obcas psi v dedinach, ale na ceste im lahko unikame.
Offroad zacal beznou lesnou cestou, ktoru uz zvladam aj ja lavou zadnou, ale neskor to preslo do celkom narocnych terenov plnych blata a konarov a kamenov. Bol tam aj jeden takyto vyjazd a v protismere voz, alebo nakladak. Zapotili sme sa, po jednej otocke kvoli blatu a nevedno kam veducej ceste pochybnej kvality sme presli cez farmu a plytkym blatom presli lesom nad dedinu z ktorej uz viedla normalna cesta na hlavny tah. Zvecerievalo sa a este sme mali dlhu cestu domov.
Do dediny sme dorazili uz len podla vlastnych orientacnych schopnosti, horsia bola navigacia v dedine. Ta bola roztrusena na kopci, cesta casto pod urovnou terenu aj 2metre a samozrejme nebolo jasne co je hlavna cesta a co nie – vsetko bola rovnako rozbita kamenista a strkova cesta. Sli sme teda dolu kopcom a v ramci nasej neskutocnej sikovnosti sa museli vyhybat sliepkam a gazovat pred psami :-).
Doma sme si dali veceru v nasom penzione (tradicne jedine jedlo ktore bolo – pozute hranolky a kuraci steak na prirodno s cerv.paprikou a syrom), dojedli melon a pripravovali sa presun do Cluj-Napoca.
Domaci nam docistuje motorky 🙂 Spolocna foto musi byt
Dnesny den bol presunovy, asi 160km po ceste do Cluj-Napoca. Cesta bola fajn a mesta ktore sme prechadzali uz neposobili zaostalym a spustnutym dojmom, ale boli upravene a plne zda sa pracujucich ludi a nielen postavajucich a sediacich domacich ako na vidieku. Cestou sme mali skusenost aj s miestnou rukou zakona, nastastie vyriesene len dohovorom. Uzili sme si paradne zakruty a poobede uz sme hladali ubytko pri jazere Tarnitei.
Ked uz sme boli v destinacii a rozhodovali sme sa co dalej pristavil sa pri nas starsi domaci – rodeny portugalec, rozpravajuci aj inak ako len rumunsky a poradil nam nejake vhodne cesty pre nase motorky. Sli sme este natankovat a opatovne prechadzali okolo neho – to uz bol obleceny v reprezentacnom tricku portugalska a maval nam o sto sest.
Ubytovani smerom k jazeru bolo dost, no niektore posobili prilis komercne a niektore na zlom mieste. Podla prehrdzavenej tabule sme vsak prisli k All-service Bryan 🙂 a tam aj zostali. Bolo to na vybornom tichom a zasitom mieste na brehu jazera. Rodina rozpravala len rumunsky a taliansky, tak dorozumenie bolo trochu tazsie. Jedna zena vsak vedela trochu anglicky, aj ked niekedy slova s opacnym vyznamom pouzivala chapali sme sa relativne dobre 🙂
Ubytovali sme sa v drevenej chatke za cca. 25 EUR aj s ranajkami a sedeli sme nad pizzou a mapou. Vyjazd v tento den sme zamietli, lebo predchadzajuce dni sme si dali dobre do tela a treba sa aj zregenerovat. Matus chcel ist na masaz, ja som mu tuto sluzbu odmietol poskytnut a najblizsia bola az v Cluj-Napoca a tam sa nam nechcelo ist.
Az tu sme si uvedomili, ze vsetko co sme v Rumunsku robili sme robili s meskanim – ta zaverecna o 23:30, prekvapene pohlady pani s ktorou sme sa dohodli na ranajkach o 9:00… tu je o hodinu posunuty cas a my sme o tom nevedeli, takze prvy vecer pani s nami potiahla do 0:30 a na ranajky sme chodili ako krali s hodinovym meskanim. Ranajky na dalsi den sme si uz dohodli na korektny cas, aby sme v ten den co najviac pojazdili. Pocasie malo byt fajn, ale fyzicka unava na nas posobila utlmujuco a premyslali sme nad cestou domov.
Velmi ambiciozny plan sme zacali plnit rano o osmej a na radu portugalca sme sli naozaj krasnou cestou v este krajsej prirode. Teren uz nebol tazky tak sme si to naozaj uzivali. Obcasne blato sme presli bez problemov a jedinym nedostatkom bolo to, ze sa mi prestala dobijat navigacia co vsk nebolo nic kriticke.
nasa chatka krasne lazy krasne udolie ako v slovenskom raji nalozena Dacia je bezny jav aj na takychto cestach potok, cesta, motorka..sloboda 🙂 idylka v osade lesnych robotnikov
Cesta k ubytovaniu bola obkluka podvecernymi lazmi kde sa kosci vracali z luk, ludia z prace, kone behali po ceste, vozy zo senom zvazali do usadlosti a vzduch s oblohou predpovedali burku. Krasny zaver unavneho dna, no matusovi este nebolo dost a nasiel stratku k nasmu ubytovaniu. Presli sme teda dedinou kde sme spravili zasa mensi rozruch nasou pritomnostou a pokracovali polnou cestou dalej. Cesta vsak koncila v potoku…
Matus isiel sondovat ako prvy a do vysielacky mi zahlasil, ze je to prejazdne. Vyrazil som, ale po chvili som prisiel k odbocke – vysielacka bola hlucha a zdalo sa mi ze tam su stopy po matusovi, tak som vysiel z potoka. To vsak bola chyba a musel som sa vratit a v potoku otacat co som na smyklavych kamenoch neudrzal a motorku z jednej strany umyl.
Nespravna odbocka riadne spinava motorka
Dobehol som Matusa a cakala na nas dalsia prekazka, viac blata, horsi vjazd do potoka a neista cesta pred nami. Nastastie sa tu zjavil domaci, ktory nam dal nejake rady, hlavne som si pamatal „drum forestrare“ a vraj prejazdna s tvrdym podkladom aj na motorkach. Pred nou nas vsak este cakalo prebrodenie hlbokeho blata… nervy pracovali, uz to bolo len 5km do penzionu no uz bolo citit vecer, unava, myslienky na to, ze sa budeme cez toto vsetko musiet vratit neboli vobec prijemne.
Blato sme presli efektne a bez foto/video dokumentacie. Za nim nasledoval dalsi prejazd potokom, zradny vyjazd a dalsie a dalsie blato. A za nim dalsie, a potom este jedno, hlboke mlaky, ale nase parniky nimi preplavali bezpecne. Raz mi zasa uslo predne koleso a musel som sa pridrzat motorky, odnieslo si to akurat tlacitko vysielacky. Mali sme toho plne zuby, obaja zmoreni a stastni ked sme po chvili uvideli obycajne osobne auto (nezablatene) odstavene v lese. Znamenalo to len jedine – siel z opacnej strany a tam je cesta bezproblemova! Tak aj bolo a cely od blata sme sa dopravili rovno pred nas penzion vyskajuc do vysielaciek. 🙂 Pozerali na nas ako na zablatenych snehuliakov a hned sme si vypytali hadicu, aby sme umyli seba aj motorky.. kusy blata som si vsak doniesol este aj na slovensko, takze ocista nebola dokonala – to by sme tam stravili dlhsi cas.
Chvalabohu sme to zvladli, ta ulava bola ako ked Charlie s Ewanom dorazili do Magadanu, alebo bozkavali v Mongolsku asfaltku… alebo ako ked Matus s Vickym presli tunel Parpailon pred rokom v alpach 🙂
Vecer sme umyli motorky za asistencie domacich a ich deti a pomaly sa chystali na cestu domov. Predtym sme si vsak ako odmenu dali jedlo v pizzerii namiesto zohrievania slovenskych konzerv.
Cesta domov
Uvodne spekulacie o obchadzani zapchy v Budapesti sme rychlo zamietli, rozhodli sme sa strikovat medzi auta, ved uz sme mali prax z tych lesnych ciest.
Majitel penzionu nam rano o siedmej spravil kavu, lebo vsetky zeny este spali a zjedli sme pripravene oblozene chleby. Okolo pol stvrtej poobede sme uz tankovali na pumpe pri Jarovciach spokojni a vysmiaty, lebo Budapest bola bezproblemova a este pekny piatkovy slovensky vecer pred nami.
Rumunsko sa nam pacilo pre svoju jednoduchost, bezproblemovost, ekonomicku nenarocnost, volnost pohybu a ustretovost ludi. Cele nam to dochadza asi az doma ked vnimame ten rozdiel. Sice pre zapadneho turistu nemusia horske oblasti poskytovat dostatocny komfort a uroven sluzieb na ake sme zvyknuti, to vsak nieje nevyhoda, ale skor vyhoda vo videni novej krajiny, noveho sposobu zivota a inych hodnot. Spoznali sme len malu cast a je to vyzva na dalsie roky, aby sme sa tam znova vratili.
Najnovšie komentáre